Samozrejme, že máme radi príbehy s dobrým koncom, víťazné momenty a dramatické svedectvá. Pokladám sa za realisticky vyznievajúceho kazateľa, ale priznám sa, že mám vcelku rád, ak dynamický kazateľ s vyfarbovaním svojho príbehu mierne preháňa. Mám zopár takých kazateľov-priateľov, ktorých manželky sa pri ich kázňach mrvia a šeptom dávajú zdramatizované a zhyperbolizované svedectvá na pravú mieru. Všetci však máme radi drámu – zápletku, vyvrcholenie, rozuzlenie a romantický záver. Jediný problém nastáva, ak sa tá dráma odohráva u nás. Vtedy je víťazné, dramatické svedectvo v nedohľadne. Vtedy sa často bežný zázračný príbeh s dobrým koncom zdá byť surreálne komplikovaný. Hovoríme o tom istom Bohu? Hráme za ten istý tím? Ruku na srdce, každý má tieto momenty. Všetci poznáme obdobia, v ktorých je viera skúšaná časom. Žiada sa nám cúvnuť späť do pohodlnej zóny, z ktorej sme len prednedávnom oduševnene vykročili. Ak by sa dal vrátiť čas… Kde sme mali rozum? Načo sme si to všetko skomplikovali?
Sú dva faktory, ktoré v takomto čase zohrávajú kľúčovú rolu. Jeden je viera. Čo v takomto bode zlomu potrebujeme, je starodávna, abrahámovská, premáhajúca viera. Viera je presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia. Je to veličina pre neznámy terén. Viera je vnútorné nastavenie srdca, ktoré aj vo tme vyznáva, čo naše oči videli a naše uši počuli vo svetle. Viera vždy obsahuje element absurdity. Nepracuje s rukolapným materiálom. Nedrží sa uchopiteľných obrazov. Často sme tí jediní, ktorí vierou videli náš horizont. V očiach iných sme dokonca bláznami! Kto by veril tomu, že za Červeným morom a púšťou je zasľúbená zem? Koho by napadlo zobrať slovo “poď” vážne a začať chodiť po vode? Kto by pri stroskotaní lode uprostred Stredozemného mora myslel na zvestovanie evanjelia centre Rímskeho impéria? Viera sa hláskuje r.i.s.k.! Je to ten dôvod, prečo púšťame vrabca z hrsti, aby sme išli za holubom na streche. Moment krízy sa tu stáva momentom zlomu. Keď si všetci myslia, že je koniec, Boh, odmeňovateľ viery, majstrovským kúskom ukáže cestu z labyrintu von. Ešte jedna vec sa s našou vierou deje. Viera, ktorá nás priviedla po dnes, bola včerajšia. V tomto pôrode povstáva v nás nový level viery, ten, ktorý nás uvoľní pre Božie zajtra. Viera, ktorá nás priviedla potiaľto, nestačí nato, aby nás voviedla na nový level zasľúbenia. A tak Boh spôsobí, že v kontrakciách súčasnej bolesti povstane nová, premáhajúca viera. Taká, akú budeme potrebovať v novej sezóne! Táto viera prešla skúškou času, skúškou čakania, skúškou zaťaženia. Táto viera prenesie hory! Premáhajúca viera je prvý faktor.
Druhý je milosť. To je Božia strana rovnice. Treba zdôrazniť, že milosť od Boha je škandál. Je absolútne nefér. Bez ohľadu nato, ako veľmi svätí a hodní si pripadáme, ako tuho a akčne veríme, ako verne stojíme v modlitbe a pôstoch a ako sme uistení o svojej identite a autorite, milosť ostáva stále nezaslúžená. Akonáhle by sa osoba “x” kvalifikovala ako príjemca milosti len o miligram viac než osoba “y”, milosť by prestala byť milosťou. Milosť vždy bola, je a bude iba Božie zvrchované gesto. To parádne však je, že vďaka cenovke, ktorú uhradil na kríži Boží Syn, my dnes v mori tejto milosti plávame! Sme pod Božím úsmevom. V jeho očiach sme my, nuly, dostali milosť. On ako jednotka sa pred nás postavil, a už odrazu s z nás nuly nie sú! Sme súčasťou veľkého čísla, obrovskej hodnoty. Pre jeho milosť sme pozvaní blízko k nemu. Naša viera tak nie je drzosťou, ale reakciou na pozvánku. Kým sa princ stal bedárom, my, bedári, sme sa stali princami. Natrvalo. Máme pozvánku k trónu. Pre človeka 21. storočia je komplikované sa vysporiadať s tým, že k takému balíku by mal prísť bez zásluh. Zvykli sme si všetko tvrdo odmakať. A zvykli sme to ostatným – tým, čo si to dostatočne neodmakali – nedopriať. Ale milosť je zdarma, bez zásluh, bez práce, bez výkonu, len tak. V tom spočíva jej škandál!
Viera a milosť sa nevylučujú. Zázrak nastane tam, kde sa naša viera zrazí s Božou milosťou. Kým sa my vierou vystierame k Bohu, on nám blahosklonne vysluhuje milosť. Ester s vierou pristúpila ku kráľovi a našla u neho priazeň. Bartimeus s vierou volal na syna Dávidovho, dostal milosť a bol zbavený slepoty. Kananejčanka sa dobýjala k Ježišovi otravnou, premáhajúcou vierou, prijala milosť a jej dcérka bola slobodná. Žijeme vieru a milosť. Držíme sa Božích sľubov a on nás hostí svojou milosťou. Dôležité je sa vo víre medzi vierou a milosťou nestratiť. Boh nie je automat a nefunguje na povel. Ale je omnoho veľkorysejší, než naša fantázia. Je Bohom nečakaných zvratov, urýchlených procesov, nových levelov. A počúvaj dobre: je Bohom dobrých koncov! On je alfa aj omega, počiatok aj koniec, prvý aj posledný. On dokončí, čo začal. Nevzdá to v polovici. Drž s ním krok. Maj vieru priamo úmernú jeho milosti. Buď autentický a kľudne chvíľu zúfaj, ale nie dlho! Posilni sa znova v Pánovi, naber nový dych, napi sa z jeho milosti a poď ďalej. Cieľ je za rohom!
(Heb 11,1 Rim 10,10.11 1Kor 4,10 Heb 11,6 Heb 12,2 Jk 1,2-4 Ž 23,6 1Kor 15,10 Heb 4,16 Ž 136 Ž 103,4 Zj 22,13 Fil 1,6 1Sam 30,6)
Pred nedávnom som si pozrel film o Williamovi Wilberforcovi. Bol to mladý, výrečný, ambiciózny politik, ktorý sa do britského parlamentu dostal ako 21 ročný. Po svojom obrátení začal bojovať za zrušenie otroctva v Anglicku, čo sa mu aj podarilo. Napokon, tri dni pred jeho smrťou, 26.7.1833 bolo otroctvo definitívne zrušené vo všetkých britských kolóniach! Fenomenálny príbeh, úžasný muž, skvelý zvrat v dejinách ľudskej biedy. Je však zaujímavé, že v závere filmu William vyhľadá starého muža, anglikánskeho farára, ktorý bol už slepý a krátko pred smrťou. Starec sa volal John Newton a bol to Williamov mentor. Áno, ten John Newton, ktorý zložil Amazing Grace, pravdepodobne najspievanejšiu kresťanskú pieseň! V tejto mimoriadne dojímavej scéne John Williamovi hovorí: “Hoci mi pamäť odchádza, dve veci si pamätám veľmi jasne – ja som veľký hriešnik a Kristus je veľký záchranca.” John mal za sebou silný príbeh. V jeho 7 rokoch mu zomrela zbožná matka a on sa dostal na dráhu drsného životného štýlu svojho otca, námorného kapitána. Od svojich 11 rokov bol na plavbách. O otcovi sa vyznal, že i keď vedel, že ho má rád, zjavne nebol ochotný svoju lásku voči synovi vyzradiť. Už ako mladý chalan sa John stal námorníkom na obchodnej lodi. Vzápätí ako 18 ročný bol prinútený vstúpiť do služieb kráľovského námorníctva. Keď sa pokúsil dezertovať, bol verejne pred posádkou 350 mužov zbičovaný. Dostal vyše 100 rán. Po tejto skúsenosti sa mu podarilo zmeniť loď a dostal sa na otrokársku loď smerujúcu do západnej Afriky. Tu sa začala jeho krátko trvajúca no drtivá kariéra v obchode s otrokmi. Je paradoxom, že aj k nemu sa chovali ako k otrokovi! Napokon ako 23 ročný bol nájdený kapitánom, ktorý ho na pokyn Johnovho otca hľadal. Tak sa John nalodil a plavil sa pamätnú plavbu späť domov, do Anglicka. Neďaleko Írska sa loď vďaka silnej búrke takmer potopila. John začal volať k Bohu a v tú noc sa obrátil. Síce prestal s alkoholom a gamblerstvom, no s námorníctvom a obchodovaním s otrokmi hneď neprestal. Neskôr sa vyznal, že tie tisícky tvárí ho mátali po celý čas. Konečne v jeho živote zvíťazila túžba slúžit Bohu naplno a po dlhom procese sa ako 39 ročný stal kazateľom. Po zbytok svojho života bol obľúbeným pastorom, veľkou inšpiráciou pre mnohých mladých mužov, vrátane Williama Wilberforca. Medzi jeho mnohé dary patrilo skladanie piesní. Zložil ich vyše 260. Amazing grace napísal ako 47 ročný najprv ako báseň. Neskôr o nej John povedal: “Dúfam, že pre mňa bude vždy ponižujúcou pripomienkou, že som kedysi bol aktívnym nástrojom biznisu, z ktorého sa mi teraz zachvie srdce.”
Tu je slovenská verzia Amazing Grace…
Tak vzácna milosť, lásky čin,
čo zažil úbožiak.
Mňa v hriechu našiel Boží syn
a dal mi viery zrak.
Tá milosť bázni učila
a strach môj vzala vdiaľ.
Mne predivne sa zjavila,
keď spásu Boh mi dal.
Keď srdce, telo zoslabnú,
a príde žitia skon.
Zaspievam pieseň oslavnú,
kde milosti je trón.
Hoc mnohý boľ i nástraha
na mojej púti vpred,
mňa milosť vedie predrahá,
v ten krásny večný svet.
Emócia Amazing Grace je hlboká. Neraz som ju spieval so slzami v očiach. Ale čo je ešte mocnejšie, je zjavenie o tejto nezaslúženej, nevysvetliteľnej, nepochopiteľnej milosti! Je to možné, že vetché ľudské bytosti, ako bol John Newton či Miro Tóth sa stali príjemcami Božej zachraňujúcej milosti? Naozaj platí, že dnes nečelíme peklu, ale pre milosť, ktorá nám bola udelená, smieme smelo predstúpiť pred Božiu tvár? Ak áno, tak potom to je najväčšia novina, akú človek môže počuť. Môj údel sa zmenil. Môj životný štýl sa zmenil. Zmenili sa moje vzťahy. Moja bohoslužba je milosťou totálne poznačená. Nekráčam so zvesenou hlavou, viem že nejdem na popravisko, ale k trónu. Je jedno, aká bola moja minulosť. Boh ju očistil a dnes viem, aká je moja budúcnosť.
Priatelia, tento rok bude chorál milosti zaznievať často. Ono je to tak, že milosť neprichádza automaticky a nepoznačuje nás automaticky. Základný predpoklad je skloniť sa pred aktom, v ktorom bolo za moju milosť zaplatené. Milosť je pre nás zdarma, ale nebola lacná. Boží Syn, ktorý žiaden priestupok pred svätým Bohom nespáchal, bol krivo a nespravodlivo odsúdený. Jeho jedinou vinou boli hriechy celého ľudstva, ktoré dobrovoľne vzal na seba. Nebol to ľahký počin. On sa stal jedným z nás, nechal našu špinu, naše zločiny padnúť na neho a vryť sa doňho. Bolo to tak mocné, že Písmo o tomto akte vyznáva: “Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou” (2Kor 5,21). Ježiš roztiahol ruky na kríži a nechal na seba pôsobiť hnev nebeského Otca. Nebol to hnev namierený na neho, ale na naše ohyzdné hriechy, s ktorými sa on na kríži identifikoval. Vtedy jeho svätá krv vyšla z jeho rán. Tu je dôvod, prečo je jeho narodenie z panny kľúčovou kresťanskou doktrínou. Mária ho skutočne počala nadprirodzene, z Ducha svätého, bez pričinenia muža. V Ježišových žilách nebola krv poznačená Adamom, jeho pádom do hriechu, ktorého následky nesieme my všetci. Jeho krv bola svätá! Keď na kríži stekala Ježišova krv – nie krv obetných zvierat ako v Starej zmluve – Otec jeho obeť prijal ako ultimátne potrestanie každého hriechu. Človečina smrdí. Ale pre obeť Ježiša na kríži je tu zázračná pilulka, ktorá to dokáže napraviť! Stačí túto pravdu prijať. Stačí rezignovať pod krížom. Stačí vyznať svoje viny, priznať svoju hriešnosť. Stačí si od toho, kto za naše viny kruto zaplatil, pýtať odpustenie. Ak toto vykonáme pod vplyvom Svätého Ducha a ak je naša ľútosť úprimná, Boh nás reálne očistí a prijme! Toto je milosť! Zázračne v nás povstane viera ako nový princíp života! Mení sa naša identita. Stávame sa novým stvorením, stávame sa Božími deťmi! Tento zázrak Písmo nazýva znovuzrodením. Každý by to mal vedieť a každý to potrebuje zažiť.
Možno to dnes čítaš a zisťuješ, že si ešte milosť neprijal. Počuj, na čo čakáš? Pozri sa do zrkadla a nechaj Božieho Ducha, aby ťa usvedčil z tvojich vlastných vín. Nebude to trvať dlho a zistíš, že aj ty potrebuješ tento fenomenálny akt Božej zachraňujúcej milosti. Ak si pripravený, začni volať k Ježišovi. Ďakuj mu za to, čo pre teba vykonal. Pros ho o odpustenie. Pýtaj si milosť a nový život. On sľúbil, že nikoho nevyženie von! Nikto ťa nemiluje tak nehoráznou láskou ako ON! Počuj, len jeden moment ťa delí od tohto zázraku! Si na rade!
‘hneď zrána hlásať tvoju milosť a tvoju vernosť v noci ‘ Žalmy 92:3
Aké je to úžasné sa ráno zobudiť a hneď sa oprieť o Božiu milosť. Vedieť, že Boh je tam, hneď vedľa nás. Vedieť, že má celý deň vo svojích rukách. Vedieť, že ho nič neprekvapí, ani nezaskočí. Vedieť, že dnes som milovaná/milovaný. Čokoľvek by ON dnes urobil, bolo by to dobré. Toto mi dáva neskutočný pokoj a radosť.
Žehnám nám deň plný Jeho milosti a večer plný Jeho vernosti.
-Marti Tóthová