Blog

Tridsaťročný príbeh slobodnej prebudeneckej cirkvi na Slovensku | PS MIRO TÓTH

Tridsaťročný príbeh slobodnej prebudeneckej cirkvi na Slovensku | PS MIRO TÓTH

K novembru 1989: Ohliadnutie sa za tridsaťročným príbehom slobodnej prebudeneckej cirkvi na Slovensku

Väčšina z nás sa už zaoberá snívaním, čo s rokom 2020. Ja však ešte v krátkej retrospektíve nahliadam na udalosti spred tridsiatich rokov. Možno je to melanchólia, možno je to mojim vekom, možno je to súbeh mnohých udalostí s celospoločenským dopadom. Neviem. Ale trápi ma veľká téma. Ako sa slovenská eklézia vysporiadala so slobodou pre evanjelium, ktorú mnohé desaťročia naši rodičia vymodlievali? Pristupuje spoločenstvo prebudeneckých cirkví na Slovensku zodpovedne k misijnej príležitosti, aká sa nám po novembri 1989 naskytla? Využili sme a využívame Božie otvorené dvere?

V tomto blogu sa zamýšľam nad týmito a podobnými otázkami. Nie som sociológ, ani historik, prognostik či futurista. Som pastor, ktorý miluje stratených a má vášeň pre nové zachraňujúce komunity. Mojim dôvodom pre túto tému je snaha pochopiť, aké sú priority pre misijnú cirkev na Slovensku v tomto pohnutom čase. 17.11.1989 a pár dní po som vo svojich šestnástich sedel v utajenom kresťanskom zvukovom štúdiu v Bratislave a spolu s ďalšími bratmi nahrával album, ktorý vo forme audiokaziet mal šíriť kresťanskú hymnickú tvorbu. Večer sme vyšli do ulíc. Mnoho sa odvtedy zmenilo. Na kazety sme zabudli. Ale na tie večery sa zabudnúť nedá. Dostali sme historickú šancu. Štyridsať rokov sme boli utláčaní, teraz nám sloboda už trvá tridsať rokov. Je čas nastaviť si znova zrkadlo. 

Povedzme si na začiatok príbeh jedného mesta. Bolo raz jedno mesto. Nechalo sa sfanatizovať zdémonizovaným autokratom. Stalo sa bunkrom zla a cintorínom otcov. Nálety spojeneckých síl ho zrovnali so zemou. Silní generáli si ho rozdelili ako vojnovú korisť a vytvorili štyri sektory. Mocný muž z východu si z neho urobil pevnosť, hlavné mesto svojej provincie. Život kedysi slobodného mesta sa stal tak krutým, že za trinásť rokov z neho ušlo viac ako 3 milóny ľudí. Aby neušli všetci, mocný muž východu dal postaviť veľký múr, ktorý mesto uchráni pre okupantami západu. Múr mal celkovú dĺžku 165 kilometrov. Tí, čo bývali pri múre, ho preskakovali, podliezali a preliezali, až kým 238 takýchto optimistov za 28 rokov pri múre nepostrieľali a asi 75 tisíc neodsúdili. Veľký muž západu, ktorého sme sa báli (Ronald Reagan), 12. júna 1987 pred Brandenburskou bránou v západnom Berlíne vyhlásil: “Mr. Gorbachev, tear down this wall.” (preklad: “Pán Gorbačev, zbúrajte tento múr.”) Analytici komentovali jeho vyhlásenie v tej dobe ako zbožné želanie, vzdialené od reality. Preto keď 9.11.1989 múr novodobého Jericha spadol, padli s ním mnohí mocní. A mesto bolo opäť slobodné…

V tomto meste som nedávno kázal – len pár dní pred tridsiatym výročím pádu berlínského múru. Doľahol na mňa veľký pocit zodpovednosti. Ide o veľa – o nás, o našu generáciu, o naše deti, o ich generáciu. Pred tridsiatimi rokmi sme s rodičmi počúvali Slobodnú Európu, Hlas Ameriky a Trans World Radio, lebo všade inde zaznievala propaganda komunistických ideálov. Krstili sme potajme v lese, aj keď sme si boli istí, že štátni agenti sú v zástupe a budú to mať v archívoch. Pašovali sme kresťanskú literatúru – biblie, slovníky a hitovky ako “Dýka a kríž”. Nahrávali sme kresťanské kazety inkognito v obývačke súkromného domu. Na mládežníckych táboroch sme zapchávali okná vankúšmi, aby tajní na nás neprišli. Pred dvadsiatimi rokmi sme snívali o tom, že raz príde sloboda… Potom sloboda prišla. V roku 1988 na tisíce výročie prvých pokrstených v Rusku Gorbačov sľúbil náboženskú slobodu. Potom už udalosti dostali rýchly spád. Spadol berlínsky múr, spadla opona v Československu, spadol rumunský tyran Čaučesku.

Vždy žijeme v medzičase a medzipriestore. Dnes je našim „medzičasom“ obdobie medzi dvoma obdobiami, postkomunizmom a nekomunizmom (vysvetlím neskôr). Našim „medzipriestorom“ je priestor medzi dvoma kultúrnymi priestormi, východom a západom. V tejto krátkej reflexii sa pozrieme na tri obdobia v moderných dejinách, ktoré som onálepkoval podľa toho, ako sú (ne-)poznačené komunistickou traumou. Najskôr sa pozrieme na obdobie komunizmu, potom post-komunizmu a napokon na nový fenomén, ktorý som nazval ne-komunizmus.

1 Komunizmus

Prvé obdobie, ktoré potrebujeme reflektovať, je komunizmus samotný. Naša generácia ho zažila, pamätá si ho živo a je ním trvalo poznačená.

1.1 Definícia komunizmu

Je mnoho definícií komunizmu, ale dovoľte mi v tomto prípade použiť wikipédiu. „Komunizmus je politická ideológia, ktorá sa usiluje budovať budúcnosť bez spoločenských tried, bez formálnej štátnej štruktúry, so spoločenským zriadením založeným na spoločnom vlastníctve.“ To znamená, že komunizmus predstavoval utópiu o dokonalej spoločnosti bez Boha. Bol snom o zriadení sveta, kde nebudú existovať triedne rozdiely, kde peniaze a majetok nebude ubližovať ľuďom a kde moc nebude v rukách silných tyranov, ale v rukách ľudu. O tom, že sa tak nestalo, smutne svedčia ruské gulagy, jáchymovské bane, vojenské invázie a mnoho nespočitateľných historických faktov. Trefne to zhrnul v mojej obľúbenej anekdote Winston Churchill: „Komunizmus je ako krokodíl – keď otvorí ústa, nikdy nevieš, či sa snaží usmiať, alebo sa pripravuje ťa zožrať.“

1.2 Axiómy komunizmu

Základnou axiómou komunizmu je domnienka, že Boh neexistuje. Vychádza sa z predpokladu, že nikdy sa nebude treba postaviť pred Boha a vydať mu počet. Preto je človek pánom svojho osudu a aj osudov iných. Boh je výmyslom, prežitkom minulosti. Ďalšou axiómou je presvedčenie, že svet vznikol náhodou. Neexistuje žiadna prozreteľnosť, sme iba produktom náhody. Nevieme, odkiaľ ideme ani kam ideme. Sme bezcieľnou existenciou, ktorá proste vznikla, a preto musí existovať. Z toho vyplýva ďalšia axióma a tou je, že prežijú iba silnejší. Evolúcia dala prežiť iba dravším, silnejším. A človek nezaostáva. Slabí sú bez šance. Chorí patria do ústavov a veriaci do väzenia – alebo minimálne do minulosti. Nasleduje axióma, ktorú verbalizoval Marx – náboženstvo je ópiom ľudstva. Nepotrebujeme veriť, sme dosť silní a zvládneme to aj bez Boha. Náboženstvo je ľudský produkt na manipuláciu más. V snahe „opiť“ masy cirkev používa ideu Boha a to treba vyhubiť. A napokon, všadeprítomná axióma, ktorú sme počúvali počas štyridsiatich rokov – kapitalisti nám vyhlásili vojnu. Žili sme v neustálom ohrození studenej vojny. Preto zbrojenie neustávalo, preto sme sa báli, nacvičovali v maskách a chemických oblekoch a stavali betónové bunkre. Komunizmus bol presiaknutý pocitom strachu a hrozby. 

1.3 Cirkev v komunizme

Cirkev bola v komunizme mocnými odsúdená na zánik. Nemala prežiť. Kresťania boli pokladaní za nádor, ktorý treba vyrezať. Aká bola cirkev v našich podmienkach počas éry panovania komunizmu? Samozrejme, je to príliš široká otázka a moja skúsenosť je príliš subjektívna. Ale tu sú niektoré všeobecné znaky platiace na prebudeneckú cirkev tohto obdobia. Prvým znakom je duch strachu. Obmedzenia režimu nás zatlačili v strachu do kúta. Do okien sme dávali vankúše, aby nás vonku nebolo počuť modliť sa. Knihy sme schovávali pod posteľou a v iných sofistikovanejších skrýšach. Krstili sme tajne, svedčili potichu. Cirkev žila z objektívnych dôvodov v strachu pod hrozbou smrti a prenasledovania. To bolo zároveň ďalším znakom cirkvi v období komunizmu: prenasledovanie ako každodenný zjav. V našom prostredí síce nebolo tak vypuklé ako napríklad v Rusku či Rumunsku, ale represie boli definitívne. Kým sme ostali uzavretí uprostred svojej ulity, uprostred stien svojich niekoľkých málo modlitební, boli sme tolerovaní. Akonáhle sa však udialo čokoľvek, čo by sa vymykalo deklarovanej definícii náboženskej slobody, nasledovali výsluchy, represie a aj uväznenia. V praxi to znamenalo, že do väzenia sa chodilo aj za tak bežné aktivity ako šírenie kresťanskej literatúry či organizovanie letných táborov – veci, ktoré dnes berieme za úplnú samozrejmosť. Ďalej, podstatným znakom bola mentalita prežitia. Uzavreli sme sa do seba, naučili sme sa nevystrkovať rožky, nesnívať veľké sny. Naučili sme sa skloniť hlavu a čakať. Vedľajším efektom tohto módu je fakt, že po prvotnej vlne rastu a prebudenia prišla dlhotrvajúca vlna prežívania, stagnácie až scvrkávania sa. Náboj sa vytratil, sny zhasli. Výnimkou boli modlitebné plamienky, ktoré prežívali inkognito. Tie boli živým dôkazom, že brány pekla cirkev neporazia! A napokon, vitálnym znakom cirkvi v dobe komunistického útlaku bolo očakávanie druhého príchodu Krista. Žili sme v denno-dennom očakávaní momentálneho návratu Pána Ježiša. Eschatológia bola kľúčovým obsahom biblického vyučovania. Parúzia bola častým námetom kázní. Cirkev žila v eschatologickom očakávaní. Držalo nás to v nádeji a tiež na kolenách. Mnohí sme sa obrátili ku Kristovi pri eschatologickej kázni. Téma vychvátenia, kázania o antikristovi, o druhom príchode, nebi a pekle patrili k najpopulárnejším.

Ale komunizmus v našom kontexte ako dominantná doktrína a zriadenie neprežil. Dá sa polemizovať o jeho pozostatkoch, ale dnes už je zrejmé, že bol historickým zjavom. Spoločnosť sa posunula ďalej – filozoficky, umením, politicky aj nábožensky.

2 Postkomunizmus

Druhé obdobie, ktoré v nahliadnutí na tridsať rokov slobody potrebujeme reflektovať, je postkomunizmus. Je fenoménom súčasnej generácie a bol vysnívanou érou generácií minulých.

2.1 Definícia postkomunizmu

Pre účely tohto blogu ponúkam jednoduché vymedzenie pojmu: kultúra a mentalita krajín bývalého východného bloku, ktorá je definovaná snahou odpútať sa od komunizmu. Zaujímavo tento jav opísal najvýznamnejší disident socialistického Československa a ponovembrový prezident Václav Havel: “Postkomunizmus je stav blízky prepusteniu z väzenia. Keď v tom žijete roky a potom vás naraz pustia von, tak vás ťaží tá sloboda. Naraz človek stojí pred úlohou stále o niečom rozhodovať. Kým vo väzení máte všetko určené, na slobode len kým vyjdete z domu, urobíte aj 15 rozhodnutí – o koľkej vstať, čo si obliecť, kedy raňajkovať. Nenavyknutého človeka z toho rozbolí hlava.” (Denník Pravda, 9.11.2009).

2.2 Kultúra postkomunizmu

Z pohľadu misiológie nás zo širokej témy kultúry postkomunizmu zaujímajú najmä nasledovné oblasti. Prvou je posun tradičných rodinných hodnôt. Mohli by sme so všeobecnou platnosťou povedať, že nástupom postkomunizmu registrujeme priepastné rozdiely v rozdielnych vnímaniach sveta, morálky, etiky, rodiny, vzťahov, záväzku, sexuality. Hodnotová orientácia je vždy zrkadlom doby. Devalvácia kultúry sa zákonite prejaví v devalvácii hodnôt. Je tu málo priestoru na hodnotenie konkrétnych javov a na štatistiky, ale tu sú niektoré zovšeobecnenia. Evidujeme výrazný pokles sobášnosti a pôrodnosti. Rozvodovosť nabrala závratné rozmery a rovnako varovným znakom je klesajúca tendencia priemeru dĺžky trvania manželstva. Pohlavný život dospievajúcich sa posunul rádovo o niekoľko rokov dopredu. Výrazne vzrástol aj pomer mimomanželsky narodených detí. Téma homosexuality nabrala celospoločenský rozmer a výrazne sa odtabuizovala. A napokon treba podotknúť, ako veľmi komunizmus zasiahol mužov, čo malo za následok nástup tzv. bezotcovskej generácie. Druhou oblasťou, ktorú je nevyhnutné v súvislosti s kultúrou postkomunizmu pomenovať, je konzumný materializmus. Žijeme vo svete, kde každý platí tvrdú daň za to, že sa prebíja postkomunistickým 21. storočím. Nik nedostane nič zadarmo, úspech neprichádza lacno a každý sa neuveriteľne ponáhľa. Výskumy potvrdzujú, že i napriek úžasným vymoženostiam súčasnej doby, len malé percento populácie sa pokladá za šťastných. Prejavujú sa mnohé civilizačné ochorenia. Evidujeme bezprecedentnú psychologickú preťaženosť. Spoločnosť je plná jedincov, ktorí nezažívajú autentické vzťahy a žijú vo fiktívnej sociálnej bubline. Fenomén sociálnych sietí určite taktiež napomohol k priepastnému rozdielu medzi reálnym a virtuálnym svetom, v akom žijeme. Je overené, že hlavným prispievajúcim faktorom úmrtí v našej spoločnosti je životný štýl, najmä stres. Ľudia najskôr míňajú zdravie, aby získali peniaze, a potom míňajú peniaze, aby naspäť získali zdravie. Sme svedkami masového odlivu talentovaných ľudí do zahraničia. Podobne ako naši prastarí dedovia pred storočiami aj dnešná generácia si hľadá ľahšiu cestu útekom za lepším životom na druhej lúke. Napokon, tretím znakom, na ktorý sa pozrieme, je spirituálny synkretizmus. Dostali sme sa do akéhosi stretu západného materializmu a východnej mystiky. Spoza rohov vykúka New Age. Na jednej strane sa podáva nefunkčné mŕtve náboženstvo a na druhej príťažlivé formy mystiky Indie a Číny, ktoré presakujú medicínu, školstvo, šport aj umenie. Alternatívne formy sa stali populárnou životosprávou. Je bežným zjavom vidieť toho istého človeka na omši aj u liečiteľa. Okultizmus dostal zelenú, už nie iba tajne v noci, ale zjavne a s reklamou. Spiritualita je témou dňa. Kníhkupectvá núkajú absolútne filozofické spektrum – od historického kresťanstva cez ezoteriku až po otvorený okultizmus. Paleta pohľadov je pestrá a krédom sa stalo: „čo je o.k. pre teba, nemusí byť o.k. pre mňa.“ Zápas o dušu zintenzívnel.  

2.3 Stav cirkvi v postkomunizme

Postkomunistické evanjelikálne, letničné a charizmatické kresťanstvo sa ocitlo v dvoch výrazných vývojových fázach. Prvou fázou je rast a druhou fázou je stagnácia až deklinácia. Po spontánnom nadšení, ktoré trvalo prvých približne desať rokov po revolúcii, cirkev v tomto období začala výrazne stagnovať. Podľa výskumu Hnutia zakladania zborov z danej éry (Stoner, D., Prieskumný projekt o stave cirkvi v roku 2003) tomu nasvedčujú nasledovné údaje. Počet evanjelikálov od roku 1997 do roku 2003 klesol, a to z 11 410 na 10 063 príslušníkov. Počet evanjelikálnych zborov a staníc klesol z 226 na 216. Bolo založených 40 nových zborov, zároveň však 50 existujúcich zaniklo alebo sa pretransformovalo zo stanice na zbor. Evanjelikálna prítomnosť bola len v 152 z 2 920 obcí a miest na Slovensku (5,2%). Ešte stále existuje (v roku 2003) 81 miest a dedín nad 5 000 obyvateľov a 13 okresov bez evanjelikálneho spoločenstva. Evanjelikálne cirkvi spolu činia 0,19% obyvateľstva. Dovoľte mi uviesť niekoľko vnímaných dôvodov stagnácie evanjelikálneho kresťanstva. Prvým je istotne únava. Po desaťročiach nútenej pasivity a núteného úkrytu v podzemí sa cirkev prebudila k životu. Založili sme zbory, školy, organizácie, začali sme misijne pôsobiť a zaznamenali prvé úspechy. Rýchlo sa však minul dych a na cirkev nezvyknutú verejne pôsobiť prišla únava. Ďalším je rozptyl. Cirkev roztiahla svoje pôsobenie na veľmi širokú platformu. Angažuje sa politicky, venuje sa vzdelávaniu, má misijný záber doma aj v zahraničí a samozrejme slúži pastoračne. Za veľmi krátke obdobie sme sa veľmi rýchlo rozbehli na veľmi mnoho smerov. A napokon, tu je tretí dôvod, vodcovstvo. Ocitli sme sa v kríze vodcovstva. Otcovia cirkvi, ktorí ju viedli v podzemí, sa našli ako nedostatočne pripravení viesť ju v slobode v prostredí agresívneho postkomunistického sveta. Preto je pomerne častým zjavom, že prvá generácia otcov slobodnej cirkvi nemá komu alebo nevie ako odovzdať štafetu vodcovstva a duchovného povolania.

Cirkev v postkomunizme však určite nie je poslednou kapitolou vo svojej histórii. Dnes čelíme novému fenoménu, ktorý poznačuje aj existenciu a orientáciu misijne činnej cirkvi na Slovensku.

3 Ne-komunizmus

Tretie obdobie sa v súčasnej dobe práve rodí. Sme svedkami počiatku novej kapitoly dejín nášho historicko-geografického kontextu, a aj dejín modernej evanjelikálnej slovenskej cirkvi. Nazdávam sa, že ak ho vhodne a pripravene uchopíme, môže sa stať tým najproduktívnejším pre záujmy Božieho kráľovstva.

3.1 Definícia ne-komunizmu

Ne-komunizmus je v našom geohistorickom kontexte prvé obdobie, ktoré s komunizmom vôbec nesúvisí. Odzrkadľuje spoločnosť, ktorá už nie je priamo spätá s minulosťou v komunizme a neodráža sa od káuz z komunizmu. Vyrastá generácia, ktorá si komunizmus nepamätá, pretože ho nezažila. A čo je podstatné, je to generácia, ktorá komunizmus nerieši. Z pohľadu komunistickej stigmy je tabuľou rasa s neonálepkovanou budúcnosťou.

3.2 Charakteristiky ne-komunizmu

Dovoľte uviesť niekoľko kľúčových javov nekomunistickej doby, ako ich z môjho subjektívneho uhla pohľadu pozorujem. Prvý fenomén je to, čo nazývame globálna dedina. Žijeme vo svete, ktorý sa zminimalizoval a zrelativizoval. Naše deti sa vnímajú ako súčasť podstatne väčšieho kontextu, než bol ten, na aký boli zvyknutí naši rodičia. Globalizácia sa prejavuje aj v absolútnej univerzalizácii mladej generácie. Je jedno, kde vo svete mladý človek žije, pretože “rieši” úplne identické záležitosti. Ďalším javom je svet bez hraníc. Na rozdiel od predchádzajúcich generácií sme schopní bez výrazných zábran cestovať do všetkých kútov sveta. Nie je vôbec zriedkavé, aby sa ľudia presťahovali na opačný svetadiel. Lietanie sa stalo bežnou formou prekonávania vzdialenosti. Súčasťou balíka je celosvetový fenomén migrácie – ekonomickej, krízovej aj urbánnej. A samozrejme treba uviesť, že na online serveroch ako Apple či Google sa dá virtuálne vycestovať naozaj všade. Ďalej, je tu jav, ktorý nazývam komunikačný zázrak. Máme možnosť s kýmkoľvek kdekoľvek kedykoľvek komunikovať v reálnom čase. Komfort virtuálnej komunikácie sa posúva neuveriteľne rýchlo. Včera to bolo audio, dnes je to video, zajtra to bude – to necháme na futuristov. Paradoxom zároveň je fakt, že napriek tomu, že možností pre komunikáciu a vzťahy je omnoho viac, je aj omnoho viac ľudí žijúcich v samote virtuálneho sveta – bez skutočných, autentických hlbokých vzťahov. Nesmieme opomenúť ako další sprievodný znak pocit ohrozenia. Fenomény ako 11. september, globálne oteplenie, či stredný východ vyvolávajú oprávnenú kultúru strachu. Psychická klíma je poznačená neustálym ohliadaním sa za svoj chrbát. Bezpečnosť sa stala témou #1, a to tak v prostredí OSN ako v prostredí vidieckej materskej školy. A nakoniec, je tu prvá úplne konzumná generácia. Je to generácia, ktorá stavila na imidž a prosperitu bez dôsledkov. O nej sa popísalo naozaj mnoho. Test chudoby pominul. Čaká nás test konzumu.

3.3 Výzvy cirkvi v ne-komunizme

Cirkev je expandujúci organizmus. Na chvíľu možno zakrpatel, možno sme boli chvíľu paralyzovaní, ale kráľovstvo rastie, je v pohybe a expanduje. Dovolím si pomenovať niektoré výzvy, s ktorými sa podľa mojej mienky slovenská prebudenecká cirkev 21. storočia potrebuje popasovať. Prvou výzvou je prekonanie mýtu chudoby. I keď si to my ešte myslíme, svet si o nás už dávno nemyslí, že sme chudobná krajina. Na mape sveta patríme k najbohatším krajinám v prepočte na jedného obyvateľa. Sme krajinou, ktorá aj napriek obmedzeniam a regionálnym útrapám žije v relatívnom dostatku. Cirkev si to musí uvedomiť a začať jednak inak. Potrebujeme znovuobjaviť požehnanie štedrosti a dávania. Potrebujeme vyrásť v ekonomicky stabilné spoločenstvo, ktoré nezávisle od sekulárnych a štátnych dotácií úspešne naplní svoje poslanie. Druhou výzvou sú nové cirkevné zbory. Aj pre 21. storočie ostáva faktom, že zakladanie nových zborov je najefektívnejšou evanjelizačnou metódou. Cirkev na Slovensku potrebuje nové zbory. Výzvou budúcich dní bude paleta živých, zdravých, dynamických zborov pôsobiacich v tom istom meste, v tej istej komunite. Často to budú aj zbory toho istého hnutia či tej istej denominácie. Každé spoločenstvo bude mať rozdielny zásah, poslanie, DNA a preto spolu oslovia a pritiahnu do kráľovstva omnoho viac nespasených. Ďalej je tu fenomén vzťahových apoštolských sietí. Siete zborov a spoločenstiev budú stále viac založené na vzťahoch. 21. storočie je érou volania po vzťahoch, a to sa týka aj medzizborových štruktúr. Ak denominácie stratia túto vzťahovú dimenziu, stanú sa z nich prežitky. Zmluvné, autentické väzby dynamických zborov pôjdu naprieč národmi a denomináciami. Takéto apoštolské siete vznikajú zdola a sú volaním po duchovnom otcovstve. Vznikajú prirodzene, cez vzťahy, cez vzájomnú náklonnosť, cez príbuznosť DNA a prirodzenú chémiu vzťahov. Rovnakou výzvou je volanie po organickom vodcovstve. Vodcovstvo založené na pozícii v štýle „ja som nadriadený, ty si podriadený“ ustúpi a zmení sa na organické vodcovstvo, založené na prirodzenej, zaslúženej, Bohom zoslanej autorite. Vzťahy sa vo vedení stanú najsilnejšou menou. Bez vzťahov to nepôjde. Pozícia to nespraví. Vodca bude „parakletos“, niekto, kto ide popri mne, aby sprevádzal, viedol, radil, povzbudzoval. Ježišovo inkarnačné vodcovstvo bude výrazne aktuálne pre 21. storočie. Jeho transparentnosť, praktickosť, vedenie cez vzťahy a dokonalé modelovanie princípov vlastným životom musí byť pre duchovné vodcovstvo staronovou lekciou. A napokon uvediem výzvu mentality kráľovstva. Cirkev na hrane 21. storočia čelí posunu od “pastierskej komunity” ku kráľovstvu. Podobne, ako sa s tým vysporiadali starozmluvní velikáni ako Jozef či Dávid, sa musíme dnes posunúť od beduínskej, pastierskej, rodinnej mentality malej undergroundovej cirkvi k mysleniu kráľovstva, ktoré má mandát zmeniť svet tým najmocnejším posolstvom. Podobne ako farnosť Johna Wesleyho bol svet, musí sa stať táto optika videním slovenskej cirkvi.

Priatelia, po viac ako troch dekádach slobody sa potrebujeme zastaviť a znova si uvedomiť, aký dar sme dostali. Je to dar žiť pre Ježiša bez toho, aby sme museli pre neho zomrieť, ísť do väzenia, byť sledovaní, vypočúvaní, zastrašovaní, obmedzovaní. Je to dar žiť pre Ježiša naplno. Je to príležitosť pre misijnú cirkev na Slovensku. Nepremeškajme ju! Nazdávam sa, že sme na prahu bezprecedentnej duchovnej žatvy v našom národe, v presekularizovanej Európe a najmä v generácii vôbec nepoznačenej strašidelným tieňom komunizmu. Žatva je tu. Nie o štyri mesiace, ako naprával mienku Pán žatvy (J 4,35). Nenechajme si prejsť nové historické šance medzi prsty. Ukončím citátom jedného z najznámejších evanjelikálnych pastorov a teológov 20. storočia A. W. Tozera: „Boh hľadá ľudí, cez ktorých dokáže nemožné. Aká škoda, že my plánujeme len tie veci, ktoré dokážeme urobiť sami.”

PS MIRO TÓTH
leadpastor Kristus mestu

Pridajte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *