Blog

AKO REAGOVAŤ NA TRAGÉDIU | PS MIRO TÓTH

AKO REAGOVAŤ NA TRAGÉDIU | PS MIRO TÓTH

Ako reagovať na tragédiu

Vo svetle včerajšej tragickej nehody v okolí Nitry, ktorá mala zatiaľ 12 oznámených obetí a veľký počet zranených, sa chcem obrátiť na nás, kresťanov. Je mnoho okolností, ktorým nedokážeme zabrániť. Dejú sa tragédie, ktorým sa nedokážeme vyhnúť. Častým ľudským reflexom býva zaboriť hlavu do piesku a blízku kalamitu odignorovať či prečkať. Inokedy sme v takom šoku, že situáciu neodhadneme a reagujeme neprimerane. Pre kresťanov je vo všetkom vzorom Ježiš. Ježiš poznal tragédiu. Denne sa stretával s chudobou, nemocnými, znevýhodnenými, obeťami útlaku a nešťastí. Evanjeliá zaznamenávajú, ako sa týchto ľudí dotýkal, ako ich uzdravoval a prinášal zmenu. Hoci nevieme pomôcť každému a nemôžeme mať “spasiteľský syndróm”, ako by sme mali reagovať podľa Ježišovho vzoru v čase kalamity? Ježiš rozpovedal dnes už známy príbeh “O milosrdnom Samaritánovi.” Dovoľte v krátkosti poukázať na pár krokov, ktoré môžeme urobiť každý. Všetci. Hocikto. Aj ty.

Zjavne akýsi bezmenný, anonymný cestovateľ bol na trase Jeruzalem-Jericho prepadnutý. Po tom, čo ho fyzicky napadli, okradli, ostal bezbranný v kaluži krvi a jeho život visel na vlásku. Vďaka Bohu, išiel okolo kňaz aj levita! Boh mal svojich ľudí poblízku a rátal s tým, že mu poskytnú pomoc. Lenže obaja “Boží mužovia” chudáka prekročili a suverénne pokračovali v ceste ďalej. Dôvodov mohlo byť viac, ale tu sú dva top. 1/ Nechceli sa kontaminovať smrťou. Podľa Starej zmluvy verili, že ak by sa dotkli mŕtveho, znečistili by sa. 2/ Ich teológia služby sa týkala chrámu. Akonáhle “bohoslužba” skončila, boli už v civile a tam sa od nich “slúžiť” neočakávalo. Ako veriaci Novej zmluvy rozumieme, že tieto postoje nie sú správne. My sa môžeme a máme dotýkať toho, čo je nečisté. Práve tam máme prinášať zdravie a život. A naša bohoslužba sa neobmedzuje na chrámový časopriestor. Sme služobníkmi 24/7 a všade. Sme Božou vystretou rukou, jeho ambasádormi. Ježiš tu dal za príklad obyčajného občana druhej kategórie, etnicky pohŕdaného Samaritána. “No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.” (Lk 10,33-35).

Tu je pár krokov, ako sa zachovať v čase tragédie podľa vzoru “milosrdného Samaritána”:

1 Precíť.Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto” (v. 33). Pôvodné grécke slovo evokuje, že sa mu pri pohľade na chudáka doslova pohli vnútornosti. Biblický súcit znamená dovoliť nešťastiu iných pohnúť našim vnútrom. Na rozdiel od kňaza aj levitu, Samaritán nemal znecitlivené srdce. Dnes médiá prezentujú toľko biedy, krivdy a nešťastia, že sa veľmi ľahko voči nemu obrníme. Policajti, hasiči a lekári poznajú profesionálny odstup, kedy sa troska pod ich rukami stáva projektom odborného zásahu. Keďže to majú v náplni práce, istý odstup k pacientovi či klientovi je nutný. Nedovoľme však, aby naše srdce prestalo registrovať a cítiť bolesť okolo seba.

2 Pristúp. “Pristúpil k nemu” (v. 34). Nasleduje krok od emócie k dotyku. Tam, kde prví dvaja okoloidúci prekročili chudáka, tretí k nemu pristúpil. V 21. storočí sa potrebujeme naučiť jednoduchej humánnosti. Ľudia žijú v bubline sterilných vzťahov. Čo ak by sme vedome praskali bubliny okolo seba a pristúpili bližšie k cudzím? Nová zmluva nás priamo vyzýva k pohostinnosti (Rim 12,13 Heb 13,1.2 1Pt 4,9). Pohostinnosť je slovo preložené z gréckeho ‘filoxenia’, čo znamená ‘láska k cudzím’. Možno to bude najprv čudné, ale naučme sa pristúpiť k neznámemu, ktorý potrebuje Boží dotyk. Áno, aj keď si introvert 🙂 .

3 Pomôž. “Nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich” (v. 34). Samaritán reálne poslúžil potrebám bezvládneho ležiaceho chudáka. Podal mu akútnu prvú pomoc, vydezinfikoval rany vínom, ošetril olejom a obviazal mu ich. Použil svoje zdroje a zručnosti na to, aby pomohol obeti násilia z najhoršieho von. Použil čo mal, bol pripravený, vedel čo urobiť a cielene poskytol pomoc. Ak by milosrdenstvo ostalo pri emócii, akokoľvek srdečnej a úprimnej, a neprerástlo by do konkrétneho, praktického skutku, doráňaný človek by na kraji cesty skonal. Áno, nevieme pomôcť každému, ale predsa, neostaňme pri zbožnom súcite. Urobme svoju časť, vysúkajme rukáv a pomôžme, ako vieme.

4 Prenes. “Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho” (v. 34). Tento krok už presahoval základné očakávania. Tým, že ho transportoval do najbližšieho zariadenia, jeho pomoc bola trvalá, dlhodobá. Neposkytol mu iba okamžitú pomoc, zmenil jeho údel. Dal mu prístrešie, v ktorom mu bola poslúžená následná starostlivosť. Jeho rany sa mohli zahojiť, dokázal nabrať sily, pokračovať v ceste a časom sa znova postaviť na nohy. Skutočná pomoc nie je iba almužna, ale riešenie situácie. Najlepšie urobíme vtedy, ak núdznemu pomôžeme vyjsť zo svojho stavu a pokračovať vo svojej ceste na vlastných nohách. To je udržateľná pomoc, aká by mala byť našim cieľom.

5 Preplať. “Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím.” (v. 35). Samaritán siahol kvôli cudziemu človeku do vrecka. Jeho veľkorysosť ho viedla k štedrosti. Priatelia, milosrdenstvo nás vždy niečo stojí. Ide o reálnu obeť. Áno, cirkev nie je o filantropii a naším poslaním nie je byť humanitárnou agentúrou. Ale sú chvíle, keď nás Boh volá k štedrosti mimo obvyklý rámec. Dokonca k tomu nepotrebujeme žiaden nadprirodzený impulz. Stačí obyčajné citlivé, zlomené srdce, ktoré neprekročí obeť priamo pod svojimi nohami. Peniaze vynaložené na tento účel nikdy nie sú vyhodené. Menia život, a to je top investícia!

Priatelia, nekážem tu niečo, čo je pre mňa iba teória. Bez toho, aby som sa chvastal, usilujem sa takto žiť. Spomínam si na momenty, keď som videl potrebu pred sebou a pomohol som. Často som nepočul poďakovanie, väčšinou si to nik nevšimol a ani netuším, aké mali tieto gestá pokračovanie. Možno až vo večnosti sa to dozviem. Zavolal som lekára ku krvácajúcemu človeku v parku, previezol som opilcov z jarkov, autobusových zastávok či stredu cesty, poskytol prvú pomoc krvácajúcej osobe so záchvatom na zemi, vzal odkázaných stopárov, nakŕmil bezdomovcov, navštívil chorých, ubytoval núdznych a týraných, potešoval obete teroru či venoval financie na zdravotnícku pomoc. Sú to malé gestá, ale dá sa to. Aj obyčajní ľudia ako ja a ty vieme priniesť Božiu lásku a súcit obetiam tragédie. A vieme urobiť aj viac. Vieme sa modliť a uvoľniť Božiu nadprirodzenú prítomnosť, jeho zázrak. Stačí urobiť jeden odvážny krok, stačí vystúpiť z komfortu.

Nakoniec dve jednoduché otázky. Prvá – čo by na našom mieste urobil Ježiš? Druhá – čo by som chcel, aby urobil niekto cudzí, ak mal pomôcť mojej milovanej osobe? Každý z nás môže urobiť niečo. Precíť. Pristúp. Pomôž. Prenes. Preplať. Urob cudziemu to, čo by si chcel, aby cudzí v takom rozpoložení urobil tebe. Ešte lepšie, urob mu to, čo by mu urobil Ježiš. A ostatné nechaj na Boha v akcii. Priatelia, teším sa na príbehy, ktoré sa dozvieme vo večnosti!

Ps Miro Tóth

Značky:, , ,

AKO REAGOVAŤ NA TRAGÉDIU | PS MIRO TÓTH (1)

  1. Daniela Zakova

    Amen Mirko, ano iba takto budeme svetlom a solou tomuto svetu….a prilezitosti k tomu je vsade, staci sa len pozriet okolo seba

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *