Samozrejme, že máme radi príbehy s dobrým koncom, víťazné momenty a dramatické svedectvá. Pokladám sa za realisticky vyznievajúceho kazateľa, ale priznám sa, že mám vcelku rád, ak dynamický kazateľ s vyfarbovaním svojho príbehu mierne preháňa. Mám zopár takých kazateľov-priateľov, ktorých manželky sa pri ich kázňach mrvia a šeptom dávajú zdramatizované a zhyperbolizované svedectvá na pravú mieru. Všetci však máme radi drámu – zápletku, vyvrcholenie, rozuzlenie a romantický záver. Jediný problém nastáva, ak sa tá dráma odohráva u nás. Vtedy je víťazné, dramatické svedectvo v nedohľadne. Vtedy sa často bežný zázračný príbeh s dobrým koncom zdá byť surreálne komplikovaný. Hovoríme o tom istom Bohu? Hráme za ten istý tím? Ruku na srdce, každý má tieto momenty. Všetci poznáme obdobia, v ktorých je viera skúšaná časom. Žiada sa nám cúvnuť späť do pohodlnej zóny, z ktorej sme len prednedávnom oduševnene vykročili. Ak by sa dal vrátiť čas… Kde sme mali rozum? Načo sme si to všetko skomplikovali?
Sú dva faktory, ktoré v takomto čase zohrávajú kľúčovú rolu. Jeden je viera. Čo v takomto bode zlomu potrebujeme, je starodávna, abrahámovská, premáhajúca viera. Viera je presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia. Je to veličina pre neznámy terén. Viera je vnútorné nastavenie srdca, ktoré aj vo tme vyznáva, čo naše oči videli a naše uši počuli vo svetle. Viera vždy obsahuje element absurdity. Nepracuje s rukolapným materiálom. Nedrží sa uchopiteľných obrazov. Často sme tí jediní, ktorí vierou videli náš horizont. V očiach iných sme dokonca bláznami! Kto by veril tomu, že za Červeným morom a púšťou je zasľúbená zem? Koho by napadlo zobrať slovo “poď” vážne a začať chodiť po vode? Kto by pri stroskotaní lode uprostred Stredozemného mora myslel na zvestovanie evanjelia centre Rímskeho impéria? Viera sa hláskuje r.i.s.k.! Je to ten dôvod, prečo púšťame vrabca z hrsti, aby sme išli za holubom na streche. Moment krízy sa tu stáva momentom zlomu. Keď si všetci myslia, že je koniec, Boh, odmeňovateľ viery, majstrovským kúskom ukáže cestu z labyrintu von. Ešte jedna vec sa s našou vierou deje. Viera, ktorá nás priviedla po dnes, bola včerajšia. V tomto pôrode povstáva v nás nový level viery, ten, ktorý nás uvoľní pre Božie zajtra. Viera, ktorá nás priviedla potiaľto, nestačí nato, aby nás voviedla na nový level zasľúbenia. A tak Boh spôsobí, že v kontrakciách súčasnej bolesti povstane nová, premáhajúca viera. Taká, akú budeme potrebovať v novej sezóne! Táto viera prešla skúškou času, skúškou čakania, skúškou zaťaženia. Táto viera prenesie hory! Premáhajúca viera je prvý faktor.
Druhý je milosť. To je Božia strana rovnice. Treba zdôrazniť, že milosť od Boha je škandál. Je absolútne nefér. Bez ohľadu nato, ako veľmi svätí a hodní si pripadáme, ako tuho a akčne veríme, ako verne stojíme v modlitbe a pôstoch a ako sme uistení o svojej identite a autorite, milosť ostáva stále nezaslúžená. Akonáhle by sa osoba “x” kvalifikovala ako príjemca milosti len o miligram viac než osoba “y”, milosť by prestala byť milosťou. Milosť vždy bola, je a bude iba Božie zvrchované gesto. To parádne však je, že vďaka cenovke, ktorú uhradil na kríži Boží Syn, my dnes v mori tejto milosti plávame! Sme pod Božím úsmevom. V jeho očiach sme my, nuly, dostali milosť. On ako jednotka sa pred nás postavil, a už odrazu s z nás nuly nie sú! Sme súčasťou veľkého čísla, obrovskej hodnoty. Pre jeho milosť sme pozvaní blízko k nemu. Naša viera tak nie je drzosťou, ale reakciou na pozvánku. Kým sa princ stal bedárom, my, bedári, sme sa stali princami. Natrvalo. Máme pozvánku k trónu. Pre človeka 21. storočia je komplikované sa vysporiadať s tým, že k takému balíku by mal prísť bez zásluh. Zvykli sme si všetko tvrdo odmakať. A zvykli sme to ostatným – tým, čo si to dostatočne neodmakali – nedopriať. Ale milosť je zdarma, bez zásluh, bez práce, bez výkonu, len tak. V tom spočíva jej škandál!
Viera a milosť sa nevylučujú. Zázrak nastane tam, kde sa naša viera zrazí s Božou milosťou. Kým sa my vierou vystierame k Bohu, on nám blahosklonne vysluhuje milosť. Ester s vierou pristúpila ku kráľovi a našla u neho priazeň. Bartimeus s vierou volal na syna Dávidovho, dostal milosť a bol zbavený slepoty. Kananejčanka sa dobýjala k Ježišovi otravnou, premáhajúcou vierou, prijala milosť a jej dcérka bola slobodná. Žijeme vieru a milosť. Držíme sa Božích sľubov a on nás hostí svojou milosťou. Dôležité je sa vo víre medzi vierou a milosťou nestratiť. Boh nie je automat a nefunguje na povel. Ale je omnoho veľkorysejší, než naša fantázia. Je Bohom nečakaných zvratov, urýchlených procesov, nových levelov. A počúvaj dobre: je Bohom dobrých koncov! On je alfa aj omega, počiatok aj koniec, prvý aj posledný. On dokončí, čo začal. Nevzdá to v polovici. Drž s ním krok. Maj vieru priamo úmernú jeho milosti. Buď autentický a kľudne chvíľu zúfaj, ale nie dlho! Posilni sa znova v Pánovi, naber nový dych, napi sa z jeho milosti a poď ďalej. Cieľ je za rohom!
(Heb 11,1 Rim 10,10.11 1Kor 4,10 Heb 11,6 Heb 12,2 Jk 1,2-4 Ž 23,6 1Kor 15,10 Heb 4,16 Ž 136 Ž 103,4 Zj 22,13 Fil 1,6 1Sam 30,6)