Blog

TEOLÓGIA ZÁZRAKOV | PS MIRO TÓTH

TEOLÓGIA ZÁZRAKOV | PS MIRO TÓTH

Mnoho sa v našej spiritualite odvíja od toho, akú máme teológiu zázrakov. V zásade existujú dve krajnosti. Jedna krajnosť je paralýza viery v Božie nadprirodzené zasahovanie do našich životov. To je skupina ľudí zväčša sklamaných z neodpovedaných modliteb. Aby sa voči sklamaniu a pocitu odmietnutia Bohom ohradili, v zázraky prestali veriť. Druhou krajnosťou je viera v Boha ako osobného poskoka. “Bože, toto teraz…” “V mene Ježiš nech sa stane…” “Prikazujem, aby v tejto chvíli…” Tu máme tendenciu akosi zabudnúť na niečo, čo robí Boha Bohom, a to je jeho suverenita, zvrchovanosť. Boh je svojprávny. Nie je vydierateľný, manipulovateľný a nereaguje na naše modré oči ani výčitky ani vyhrážky.

Fakt číslo jedna, aký potrebujeme uchopiť, je Boží dobrý charakter. To, že Boh je dobrý, nie je charizmatické klišé, ale jeho elementárny atribút. Každý jeden Boží počin je motivovaný jeho dobrotou. Jeho dobrota nás vedie k pokániu (Rim 2,4). Jeho nemenná dobrota ho motivuje k dávaniu dobrých darov (Jk 1,17). Ježiš sám nebeského Otca deklaroval ako jediného, kto je dobrý (Lk 18,19). On je dobrý Boh, milujúci Otec, verný Priateľ, dobrý Pastier. Je zaujímavé, že po každom dejstve stvorenia sa Boh pozastavil a ohodnotil svoje dielo ako dobré (Gen 1). Nemal problém pochváliť svoje dielo, pretože bolo objektívne dobré! Dobrý Boh koná dobré veci. Svet, ktorý stvoril, scéna, do ktorej človeka umiestnil, bola dokonalá, dobrá, priaznivá. On pre nás zamýšľal len to najlepšie, Eden. Boli sme stvorení pre život v dokonalej súhre so zbytkom stvorenia, v harmónii s Bohom, v naplnených vzťahoch, v plnom zdraví a v úplnom osobnom šťastí. Taký bol Eden, taký bol Boží zámer, bol výplodom Božej dobroty. Takto dobrý Boh, Otec a Stvoriteľ, ilustroval svoju dobrotu voči svojim deťom a svojmu stvoreniu!

Je tu však aj fakt číslo dva. Niečo sa rozbilo. Boží zámer bol dokonalý. Bol bez chyby. Ale my sme jeho dobrotu zneužili. Zlyhanie Adama a Evy nebolo len sebapoškodzujúce, bol to podraz voči Božej dobrote. Adam a Eva museli preto opustiť chránenú zónu, pre ktorú boli stvorení. Stratili intimitu s Bohom, už nebola pre ľudstvo samozrejmosťou, už potrebuje byť vyhľadávaná. Stratili vnútornú rýdzosť. Ľudská prirodzenosť je od toho dňa zakalená, zdezorientovaná, napadnutá vírom rebélie. Pokazila sa environmentálna scéna. Svet okolo človeka sa zmenil z rajskej záhrady na skučiace a vzdychajúce stvorenstvo (Rim 8,18-22). Pokazila sa príroda, ovzdušie, klíma, životné podmienky, vodné toky. Všetko naokolo bolo napadnuté vírom skazy. Čo je ešte horšie, pokazili sa medziľudské vzťahy. Prvý z ľudských synov, Kain, sa stal bratovrahom. Dôvera, láska, rodina – tie parametre vzťahov, pre ktoré sme boli stvorení – sa vytratili a nahradila ich podozieravosť, závisť, nenávisť a mnoho iných foriem zneužitia. Pokazilo sa zdravie. Do príbehu človeka vstúpila bolesť (Gen 3,16-19). Od trampot spojených s primitívnym spôsobom životov patriarchov až po absurdity civilizačných chorôb dneška je ľudský príbeh našou vlastnou vinou pretkaný bolesťou, trápením a nemocou (Ž 90,10). A v konečnom dôsledku prišla smrť – telesná smrť ako ukončenie dočasného dychu na zemi a duchovná smrť ako odlúčenie hriešneho človeka od svätého Boha večnou priepasťou. Naozaj sa všetko rozbilo. A aj my sme účastníkmi tejto každodennej reality rozbitého sveta.

Ak by tu končil príbeh, boli by sme biednejší než všetci ľudia, boli by sme obmotávaní okolo prsta falošnou nádejou (1Kor 15,14-19). Ale haleluja za fakt číslo tri! Boh poslal opravára. Ježiš, Boží Syn, plne autorizovaný Otcom najprv do svojich tridsiatich rokov na zemi opravoval zlomené veci v Jozefovej tesárskej dielni. Potom začal opravovať ľudské zlomené životy. Vracal nádej, uzdravoval, dvíhal z prachu, obnovoval vzťahy a opravoval dôstojnosť. Napokon vystrel ruky na kríži. Tak zmieril odcudzeného človeka s odmietnutým Otcom. Tak vykúpil stvorenstvo z kliatby (1Kor 15,21). Novozmluvná teológia tento akt nazýva vykúpenie. Boh nás kúpil späť zo záložne satana, do ktorej sme vďaka zlyhaniu v Edene prepadli (Rim 3,24 Ef 1,7). Boli sme vykúpení najcennejsím platidlom, krvou “bezchybného a nepoškvrneného Baránka” (1Pt 1,19 Heb 9,12). Sme vykúpení z kliatby zákona (Gal 3,13) a z každej neprávosti (Tít 2,14). Máme zaplatený prístup na územie dávno stratené (Heb 10,19). Nemožné sa znova stalo možným. Sme zmierení s Otcom (2Kor 5,18-19), smrť je porazená (Heb 2,14.15), vzťahy sú obnovené (J 13,34.35 Ef 2,18.19), uzdravenie je zaplatené (1Pt 2,24), materiálne zaopatrenie je zabezpečené (Fil 4,19 2Kor 8,9), večnosť v nebi s Otcom je prisľúbená (J 14,1-3). Priatelia, tak toto sú dobré správy! Neviem, ako vy, ale ja kričím “haleluja” a “ďakujem” z plného hrdla!

Nasledovný fakt číslo štyri ma však znepokojuje. V oduševnenosti môjho veľkého objavu, že v Kristovi mám stratené dedičstvo navrátené, idem za Bohom v detskej, prostej, naivnej prosbe. Pýtam si zdravie, zmierenie so susedmi, mier v krajine, slobodu od politického útlaku, jedlo pre hladujúce miliardy a aj dobré počasie na dovolenke. Veď som syn, princ, kráľovské dieťa (Gal 3,29 4,7)! Mám nesmrteľnosť! Všetko je nové, ak som v Kristovi, že (2Kor 5,17)? Mám prístup pred trón (Heb 4,16)! Problém však býva v časovaní. Spasenie je akt minulý, súčasný aj budúci. To, čo sa v nás zmení v momente znovuzrodenia, je duch, duchovná realita. Sme v okamihu adeptami na večný život, sme znovu nájdenými synmi a dcérami, máme obnovený živý vzťah s Bohom (Ef 2,18). Už inak to je však s duševnou realitou, psychickou stránkou. Naše emócie Boh uzdravuje postupne, našu vôľu potrebujeme denne odovzdávať (Lk 9,23), svoje vášne musíme ukrižovať (Gal 5,24) a myslenie premieňať a obnovovať (Rim 12,1.2). A telo? To treba udržiavať ako Boží chrám (1Kor 3,16.17) a zasväcovať ho jemu (Rim 12,1). Na tele okúšame zázraky uzdravenia v širokej škále Božej tvorivosti – instantne, procesne, samostatne, v spoločnestve, pri vzkladaní rúk, a pod. Napokon však rozumieme, že v plnosti bude naše telo obnovené a uzdravené až pri oslávení (1J 3,2 1Kor 15,53.54). Vtedy budeme premenení, vtedy prestane bolesť a slza bude navždy utretá Pánom (Zj 20,4 21,2.3). Dnes žijeme teda v napätí medzi vykúpením na kríži a oslávením vo večnosti. Zakúšame zázraky zčasti, prorokujeme zčasti, poznáme zčasti (1Kor 13,12). Chceme viac. Neustále. Máme zasľúbené, že aj väčšie divy, než konal Ježiš za tri roky služby na zemi, budeme zakúšasť (J 14,12-14). Ale plnosť príde až v budúcej dimenzii jeho kráľovstva.

Ako teda v tomto medziobdobí žiť nadprirodzený život? O tom je fakt päť: vierou. Viera je vstupnou bránou k zázrakom. Nejde o vyhecovanie sa k vsugerovaniu si duchovnej agresie. Viera nie je búšenie na Božiu bránou silou: čím silnejšie a hlasnejšie, tým nadprirodzenejšie. Viera vychádza zo zjavenia Božieho slova v pozícii milosti. Byť v pozícii milosti znamená oddychovať v Bohu, vedieť, že som ním prijatý a že absolútne nezaslúžene ma bude zahŕňať svojou dobrotou. A jeho to pritom vôbec nebude zaťažovať, pretože mu to spôsobuje radosť! Pozícia milosti nás kladie do postoja očakávania na Pána: “Tu som. Prijímam. Klopem.” Našli sme priazeň u Boha, stali sme sa jeho priateľmi (J 15,14-16). Sme jeho deti a máme nárok na chlieb (Mk 7,27). To je milosť! A v tejto pozícii počujeme, ako Boh ku nám hovorí. Jeho slová sú nabité mocou k zázrakom (Mk 4,14)! Nežijeme len fyzickým chlebom, ale každým slovom, ktoré vychádza z jeho úst (Mt 4,4). Vierou sa chytáme jeho sľubov. Čo on vysloví, to počujeme, prijímame a nechávame jeho Duchu, aby to odkryl nášmu duchu. Toto je zjavenie. Takto zjavené Božie slovo aktivuje vieru (Rim 10,17). Vierou sa ho chopíme a takáto viera plodí zázraky. Vtedy nechodíme videním ale vierou (2Kor 5,7). Je ľahké, prirodzené veriť, keď Boh hovorí a Duch nám to zjaví! Rovnako, ako vierou prijímame spasenie, vierou prijímame od Boha všetko – každý zázrak, uzdravenie, plnosť Ducha, nadprirodzené vedenie, zaopatrenie. Všetko prijímame vierou! Viera nás štartuje k zázrakom. A premáhajúca viera nás prevedie aj údolím, a to až dovtedy, kým zázrak nastane. Viera je kľúč!

Priatelia, synovia, dcéry! Veríme v zázraky. Veríme v dobrého Otca, ktorý vstupuje do pokazeného sveta. Veríme v dielo vykúpenia, vďaka ktorému máme právo na obnovu. Z pozície milosti nejdeme “na drzovku” ale očakávame v priazni. Klopeme, prosíme, hľadáme (Mt 7,7.8). A keď počujeme jeho hlas, zobudí sa v nás živá viera! Vtedy nič nie je nemožné (Mk 9,23)! Celé peklo sa môže otočiť proti nám a my ostávame neporaziteľní! Vieme, že väčší je ten, ktorý je v nás (1J 4,4)! Vieme, že on dokončí, čo začal (Fil 1,6). Vieme, že on aj naše smrteľné telá oživí tým istým Duchom, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych (Rim 8,11). Vieme, že je Bohom divov a zázrakov. Zázraky sú jeho špecialita, ktorú podáva úplne bežne. On sa špecializuje na nemožné. Nadprirodzené je v jeho prítomnosti bežne dostupné, a tak úplne prirodzené!

Značky:, ,

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *